Detailné informácie o histórii obce

Vzťah obce k mestu Trnava

Ako naznačuje názov obce, pôvodné osídlenie na území dnešnej obce bolo spájané s hrnčiarstvom. V písomných prameňoch sa uvádza ako Gerenche, Hrnczarowcze alebo Gerencsér. Hrnčiarovce boli jednou zo štyroch poddanských dedín mesta Trnavy. Už v prvej písomnej správe z roku 1270 sa Hrnčiarovce spomínajú ako dedina patriaca slobodnému kráľovskému mestu Trnave. Z obsahu listiny je zrejmé. že mesto získalo dedinu oveľa skôr. V nasledujúcich rokoch síce došlo ku krátkodobým zmenám v držbe obce (patrila Artlébovi, komorníkovi českého kráľa Přemysla Otakara II., neskôr magistrovi Kiliánovi), ale od roku 1291 znovu patrila Trnave a tento vzťah pretrval bez dlhodobejších zmien počas  niekoľkých storočí.

Obyvatelia Hrnčiaroviec mali s obyvateľmi Trnavy podľa najstarších historických správ spoločné hospodárske záujmy a podľa všetkého participovali aj na niektorých výhodách udelených mestu Trnava (napr. oslobodenie od platenia daní a poplatkov).  Postupom času sa však tento vzťah vykryštalizoval jednoznačne do poddanského vzťahu (mesto Trnava ako zemepán poddanskej dediny Hrnčiarovce) a v tejto podobe pretrval až do konca feudalizmu. V 16. storočí mala dedina svojho richtára, dvoch pastierov a mlynára. V roku 1649 získala Trnava právo vyberať na hrnčiarovskom moste mýto a následne postavila na konci dediny hostinec, ktorý bol zároveň mýtnou stanicou.  Okrem toho bola v dedine vďaka výhodnej polohe pri hlavnej ceste zriadená aj poštová stanica (1558). Do mesta Trnava bola poštová stanica presťahovaná po takmer 200 rokoch (v roku 1731) na príkaz cisára Karola VI.

V priebehu storočí sa menila výška poplatkov, ktorú museli Hrnčiarovce odvádzať do mestskej pokladnice a zároveň pribúdali rozličné povinnosti. Vrchol dosiahli začiatkom 18. storočia, kedy museli sedliacke usadlosti  platiť ročne poplatok 80 denárov, želiari 40 denárov, obec musela platiť viničný poplatok 60 zlatých, hodovné 30 zlatých, richtárovi mesta 32 zlatých, mestskému voliarovi 14 zlatých, drábom 2 zlaté a 40 denárov. Okrem toho musel každý poddaný odovzdať stanovené množstvo masla, vajec, sliepok a obec ako celok musela prispievať aj ďalšími naturáliami (jedno teľa, dva barany, dva bravy, sto vajec a osem sliepok). Mimoriadne ťažkým bremenom bola povinnosť ručnej roboty (6 dní v týždni) alebo so záprahom (3 dni v týždni). Sedliaci a želiari mali podelený háj, z ktorého mohli zužitkovať tenký dubový porast a kroviny. V chotárnej časti Syslové sa pôvodne nachádzali vinice, začiatkom 18. storočia však boli vyklčované a premenené na polia. V tom čase pociťovali Hrnčiarovce nedostatok plôch vhodných na pasenie dobytka. Obecný pasienok bol malý a ani zďaleka nestačil obecným potrebám.  Spásanie nízkych porastov v lesíku Hložie bolo obmedzené zásahom mesta, ktoré koncom štyridsiatych rokov 18. storočia pripojilo lesík k svojmu majeru Kočišské. hrnčiarovským obyvateľom ho vrátilo do užívania až po roku 1768. Okrem toho v časti pasienka zvaného Richtárske ťažili hlinu trnavskí hrnčiari, čo im bolo po protestoch hrnčiarovských obyvateľov v r. 1768 zakázané.

28. novembra 1971 bola obec Hrnčiarovce nad Parnou pričlenená k mestu Trnava ako jeho miestna časť Hrnčiarovce (Trnava 4). Na základe referenda o odčlenení od mesta sa Hrnčiarovce nad Parnou takmer po 23 rokoch opätovne stali samostatnou obcou k 1. 2. 1994.

Trnavská bitka v r. 1704

Jednou z  najvýznamnejších historických udalostí v dejinách  obce bola tzv. Trnavská(alebo Vianočná) bitka, ktorá sa odohrala na našom katastrálnom území 26. decembra 1704. Vtedy sa na poliach na brehu potoka Parná stretli povstalecké oddiely Františka II. Rákocziho a cisárske vojská. Rákocziho povstanie bolo najväčším  povstaním  proti cisárskej dynastii Habsburgovcov v dejinách Uhorska. Zo začiatku toto povstanie podporovalo mnoho poddaných, ktorí verili v zlepšenie ich životných podmienok. Na bojovom poli pri Hrnčiarovciach za Františka Rákocziho bojovalo 12 000  jazdcov, 7800  pešiakov a používali 6 diel. Bola to len polovica jeho vojska, lebo zvyšná časť obliehala pevnosť v Leopoldove. Cisárske  vojská  mali v tejto bitke  približne   rovnaký  počet  bojovníkov,  ale  mali  až  19  diel.  Týmto vojskám velil generál Heister.  V deň bitky husto snežilo a na bojisku bola zlá viditeľnosť. V prvej polovici boja  mali jasnú prevahu Rákocziho oddiely (nazývaní aj kuruci) a cisárskemu vojsku hrozila porážka. Neskôr však generál Heister spozoroval medzeru v kuruckej frontovej línii. Podarilo sa mu obkľúčiť jeden z ich  práporov, ktorý vytýčil bielu vlajku a vzdal sa. Následne jeho vodca zradil Rákocziho a po boku cisárskych plukov  začal útočiť na vlastných kuruckých spolubojovníkov. To rozhodlo o osude boja. Kuruci sa dali na ústup a cisárske vojská zvíťazili.  Z  dvoch tisíc vojakov, ktorí padli v tejto bitke, bolo približne dvesto mŕtvych kurucov pochovaných na poli vedľa potoka Parná. Na ich pamiatku boli pri ceste k hrnčiarovskému mlynu postavené tri drevené kríže. O sto rokov neskôr (v roku 1806)  tu bol postavený kamenný kríž a posadené dva stromy – jaseň a dub. Stoja tam dodnes.

Využívanie krajiny

V katastrálom území Hrnčiaroviec dominovala malobloková orná pôda.  Rodiny drobných roľníkov boli spravidla mnohodetné a držba pôdy sa vďaka tomu stále zmenšovala. Cez záujmové územie prechádzalo viacero poľných ciest, ktoré boli lemované ovocnými drevinami. Stromy pomáhali vyznačovať jednotlivé pozemky a vytvárali aj príjemné prostredie pre odpočinok. Vďaka snahe o relatívnu samostatnosť každej hospodáriacej rodiny boli jednotlivé časti pozemkov obsiate rozličnými plodinami, čo vytváralo pestrú štruktúru ornej pôdy a vyhovovalo aj poľnej zveri. V druhej polovici 19. storočia,  keď boli zrušené predpisy, ktoré bránili roľníkom predávať svoje výrobky na mestskom trhu, čo vyplývalo zo zrušenia poddanského vzťahu obce voči Trnave, rozmohlo sa v Hrnčiarovciach  pestovanie zeleniny  na predaj. Bývalé poddanské obce vynikali v pestovaní určitých druhov zeleniny, pričom si roľníci sami dopestovali semeno. V Hrnčiarovciach sa zameriavali hlavne na pestovanie kapusty a cibule,  okrem nich sa na predaj pestovali uhorky, rajčiaky, kel, mrkva, petržlen, kôpor, zeler, pór a tekvica.

V súvislosti s využívaním krajiny za zmienku stoja aj zmeny vo výkone poľovného práva na záujmovom území. Tereziánsky urbár poddaným vyslovene zakazoval prechovávať zbraň a vlastniť poľovne využiteľných psov. K poddanským povinnostiam však patrila účasť na hone a nosení zastrelenej zveri, ak to panstvo potrebovalo.  Narozdiel od susedných obcí Cífer a a Pác, kde na zichyovských pozemkoch a lesoch poľoval zemepán, v Hrnčiarovciach patril výkon poľovného práva obci. Tá ho zväčša prenajímala záujemcom, ktorí ho získali formou licitácie. Chotár bol rozdelený na niekoľko revírov, pričom sa zakazovalo poľovanie vo vinohradoch, humnách a ďaťeliniskách na semeno. Poľovať sa mohlo iba na obnovujúce sa kmeňové stavy, ktoré sa v žiadnom prípade nesmeli znižovať. Poľovať sa mohlo iba puškou, odchyt živej zveri bol zakázaný. Ak nájomník porušil tento zákaz,  za každý kus živej zveri zaplatil pokutu vo výške dvadsaťnásobku jej ceny. Poľovať sa mohlo iba pešo, poľovanie z voza, saní a koňa bolo prísne zakázané. Ak padal mrznúci dážď alebo bol chotár pod snehovou pokrývkou, nesmelo sa poľovať na jarabice. Za porušenie tohto nariadenia bola pokuta, ktorá sa rovnala 50-násobnej hodnote jarabice.  Zakázaný bol tiež odstrel dropov, ktoré sa na záujmovom území vyskytovali ešte v šeťdesiatych rokoch minulého storočia. Počas tuhých zím patrilo k povinnostiam nájomníka aj prikrmovanie zveri. Ak to zanedbal, postarala  sa o prikŕmenie obec a nájomníkovi  vyčíslila náklady. Užívateľ revíru musel likvidovať škodlivú zver, potulných psov a mačky. V chotári Hrnčiaroviec sa každoročne zastrelilo v priemere  430  zajacov a 1200 jarabíc.